ČAS A „CHUŤ“ NA MODLITBU

            Dnešní ľudia, zdraví i chorí, otvorene prehlasujú alebo nepriamo naznačujú, že by sa modlili radi, ale že im to nejde. Cítia, že keby sa mohli modliť – častejšie, úprimnejšie, viac zo srdca, mali by zo života viac. Uvádzajú dôvody, prečo sa nemodlia: „Boh predsa vie, čo potrebujem, prečo mu to mám stále pripomínať?“ Akási zdvorilosť im bráni, aby vo vzťahu k Nemu neboli vtieraví. A tak pred Ním mlčia. Bohu však je vždy čo povedať – rozhovor s Ním, to nie je len vyjadrenie potrieb, ale i vďačnosti. Modlitbou je i poznávanie Svätého Písma a meditácia nad ním, alebo jednoducho zotrvávanie v prítomnosti Boha bez jediného vlastného slova. Boh v týchto chvíľach k človeku prehovára.
            Iní majú hlavu tak plnú všetkého možného, že sa pri modlitbe nemôžu sústrediť. Sú v stave neustáleho napätia, v akom rozhovor s Bohom nie je možný. Ak sa chce takýto človek modliť, nemal by sa pýtať: „Čo ešte môžem urobiť?“, ale radšej by si mal položiť otázku: „Čo môžem kľudne nechať tak?“ Semeno rastie i vtedy, ak človek, ktorý ho zasial, spí (Mk 4,25-31).
            Často počujeme: „Ja sa modlím len vtedy, keď cítim potrebu. Modlitba ako povinnosť mi pripadá neprirodzená. Skutočná modlitba musí prísť sama od seba.“ Ako argument to znie presvedčivo. Takýto postoj však zlyháva aj v praxi všedného dňa. Kam by sme dospeli, keby sme robili len to, na čo máme chuť!
           Človek vie byť majstrom v nachádzaní dôvodov, aby istú nemilú vec nemusel robiť. Platí, že vieme si nájsť čas na to, čo nás zaujíma. A pritom – zhodujú sa v tom kňazi i psychológovia – modlitba je ľudská „prapotreba“. Človek, ktorý potláča modlitbu, stráca v živote ťažisko. A to, čo nie je zavesené v ťažisku, visí nakrivo a je nevyrovnané – takýto človek robí druhý krok pred prvým, pozerá na veci z tej horšej stránky, žije v extrémoch, necháva sa zaplavovať citmi a ovládať vášňami, jeho život je stále akýsi nenaplnený. Ak zlyháva vzťah človeka k Bohu, mnohé veci sa rozpadnú. Akonáhle však človek objaví, aký je  vzťah k Bohu preňho dôležitý a aká je preňho „prapotrebná“ modlitba, bude sa pýtať, ako si môže pre ňu v dennom programe vydobyť priestor. Vtedy už nebude pozerať na ňu ako na záležitosť príliš pasívnu, pre všedné dni priveľmi vznešenú, ako na poslednú možnosť, ktorá môže pomôcť, keď už všetky ostatné možnosti zlyhali.
            Modlitba je veľkým privilégiom života kresťana. Umožňuje mu rozvíjať vzťah s jeho Stvoriteľom. Prosme Boha o veľa! Dobrá modlitba, pochádzajúca z úprimného srdca, pomôže – nám i ostatným.

             „Požehnané sú noci, keď mi môj Boh dovolil zotrvať s ním v dôvernom rozhovore. To sú hodiny, keď všetko stíchne, zaspí a ponorí sa do tmy a ja ožijem pri nohách môjho Boha a vylejem mu svoje srdce.“

                                                                                                          Charles de Foucauld